Austria eXtreme Triathlon: Zo Slovenska až na Dachstein

Nespochybniteľnou túžbou človeka je žiť svoj život. Stereotyp zabíja a nejeden z nás si časom uvedomí, že ak chce naozaj žiť, potrebuje krídla. A hoci sa nám život môže zdať v mnohých okamihoch nespravodlivý, práve toto je tá rovina, kde sme všetci na rovnakej lodi. Žiť život musí byť osobné rozhodnutie, je to posvätná dohoda nášho tela a duše – krídla si musíme vytvoriť sami zo spaľujúcej túžby a neuhasínajúceho odhodlania..

Jednotný recept na to ako život skutočne zažiť (našťastie) neexistuje. Krídla si musí každý vytvoriť svoje vlastné, originálne, jedinečné. Príbehy a zážitky druhých nám však môžu pomôcť vo vlastnom hľadaní, môžu nám ukázať smer, môžu v nás zapáliť túžbu. My Vám dnes prinášame rozhvory s tými, ktorí svoje krídla hľadajú na dne fyzických síl. Svojich alebo tých druhých. Na jednej strane stojí Maria Schwarz, prezidentka rakúskeho extrémneho triatlonu s príznačným názvom Austria eXtreme Triathlon a na druhej strane sú traja Slováci, ktorí neváhali vrhnúť sa do nástrah prvého ročníka týchto extrémnych pretekov na ironmanských objemoch 3,8km plávanie, 186km cyklistika (prevýšenie 3 900m) a 44km beh (prevýšenie viac ako 1 900m). Patrik Lopušný, Roman Marcincin a Ján Hrúz nás nechali nahliadnuť do truhlice svojich spomienok a my sme im za to vďační..

Portfolio with an id of "aextremeii" is not defined.

 

Prvý ročník Austria eXtreme Triathlonu je dávno za nami. Čo vidíš, keď sa obzrieš naspäť?

Veľa, veľmi veľa práce. Množstvo byrokracie, nespočetné návštevy úradov a železné nervy. Odmenou však bolo medzinárodné uznanie. Už v počiatočnej organizátorskej fáze sme sa snažili riadiť našou filozofiou – „náročné a zrozumiteľné“ – a tohto ducha sme cítili v každom pretekárovi a jeho tíme. Nakoniec máme za sebou úspešné podujatie s veľkým množstvom pozitívnych emócií a šťastných tvári. Bolo to veľmi veľa práce, ale stálo to za to.

Takmer žiaden organizátor sa nevyhne najrôznejším komplikáciam. Aká bola Vaša cesta? Ustlaná na ružiach alebo aj Vy ste museli riešiť nečakané situácie?

Našim šťastím bolo, že sme mali skvelý tím. Každý vedel, čo má v akej situácii robiť – každý mal svoje miesto a poznal svoju mieru zodpovednosti. Samozrejme, čím viac sa blížil deň štartu, tým rástlo aj napätie, ale myslím, že sa nám s tým poradilo dobre vysporiadať. Naša filozofia bola: „Skutočná sila pramení z pokoja.“ Pre všetkých z organizačného tímu to bola vynikajúca a veľmi pozitívna skúsenosť.

Ktorá časť pretekov bola pre Teba najemotívnejšia?

Ťažko vypichnúť len jednu vec. Začalo to už briefingom pretekárov, kde sme cítili ako sú všetci napätí. V deň pretekov bolo až neuveriteľné ako skoro začali prichádzať pretekári so svojimi podpornámi tímami. Spoločne sme potom šli na štart v spoločnosti známeho grazského „Ghost walkera“. Všetci sme boli veľmi prekvapení, keď už po 52 minútach z vody vyšiel prvý pretekár. Boli sme nadšení, že už to začalo a máme za sebou prvý míľnik. Prvé metre bežeckej trate viedli pretekárov cez priehradu Soelk a bolo skvelé sledovať prekvapené pohľady ohromené silou scenérie. A na záver, dobehy do cieľa boli veľmi emotívne – každý dal zo seba svoje maximum. Priamo v cieli sme od pretekárov dostávali pozitívnu spätnú väzbu a to bol pre nás ten najcennejší darček.

Tento rok bol počet pretekárov limitovaný na 50. Premýšľate nad tým, že by ste preteky otvorili pre väčší počet účastníkov?

Ak budeme predpokladať, že náš hlavný sponzor „Helvetia“ bude pokračovať s našou podporou aj v roku 2016, plánujeme navýšiť počet pretekárov na 125. A ak premýšľate nad tým prečo „len“ 125, odpoveď je pomerne jednoduchá. Chceme zlepšiť organizáciu, ale zároveň si chceme udržať osobný vzťah s pretekármi, za ktorých sa cítimi zodpovední.

Veľká pozitívna spätná väzba bola na trať pretekov. Plánujete ostať na rovnakých tratiach aj budúci rok?

Vo všeobecnosti áno. Prebehnú len malé zmeny. Cyklistická trať sa bude mierne odlišovať kvôli prácam na ceste v oblasti Teigitschgraben. Bežecká trať bude jemne modifikovaná vďaka nápadom miestnych farmárov.

Bezostyšne sa vypytujeme na budúci ročník, ale zabudli sme sa spýtať dôležitú otázku – plánujte pokračovať s organizáciou Austria eXtreme Triathlonu?

Plánovanie Austria eXtreme Triathlonu 2016 začalo deň po tohtoročnej súťaži. Dúfame, že úrady nám vyjdu v ústrety, dúfame v podporu dobrovoľných hasičov pozdĺž rieky Mur a v údolí Soelk aj v roku 2016 a pevne veríme, že aj spolupráca s „Planai Bahnen“ – lanovkou na Dachstein bude úspešne pokračovať aj v budúcom roku.

Keď sú preteky úspešné, a Austria eXtreme očividne je, zvyčajne expandujú – viac dní, viac pretekov, väčší program.. Premýšľate nad niečím takým?

Austria eXtreme sa v budúcnosti nestane masovou akciou. Naša filozofia je bezpečnosť na prvom mieste. Aj to je dôvod limitovaného počtu pretekárov. V budúcnosti plánujeme pretekárov znova losovať tak ako tento rok. Len náš hlavný sponzor má právo nominovať jedného pretekára.

Čo si myslíš, že bol Váš najlepší organizátorsky úspech a na druhej strane, čo si myslíš, že by potrebovalo viac pozornosti?

Vo všeobecnosti sme s ročníkom 2015 spokojní. Skvelý tím, fantastický tímový duch a neuveriteľné tímové odhodlanie. Pre rok 2016 je našim hlavným cieľom spraviť preteky transparentnejšie. Chceme, aby každý, kto bude mať záujem, mal možnosť počas celého dňa vidieť, ktorý pretekár sa kde nachádza. Momentálne hľadáme partnera, ktorý by bol schopný pokryť naše požiadavky.

Zaujal Ťa nejaký pretekársky príbeh, ktorý hral na city?

Ťažko vybrať jeden – takýchto príbehov bolo veľa. Veľké emócie však zažil Silberkarklamm, kde na pretekárov čakal ich doprovod, ktorý ich sprevádzal na posledných kilometroch bežeckej trati. Každý pretekár bol eXtrémne šťastný, keď zhliadol svoj doprovod. Bolo to niečo ako predbežná cieľová čiara pre každého a pretekárom dodala veľa energie do poslednej fáze pretekov. Je našim veľkým prianím pretransformovať osamelých triatlonových bojovníkov opäť na tímových hráčov.

Možno trochu klišé, ale kde by si chcela vidieť Austria eXtreme Triathlon za, povedzme, 10 rokov?maria_scharz

Momentálne sa nechceme pozerať do takej ďalekej budúcnosti. Pre nás je dôležité vytvoriť podmienky, ktoré budú viesť k ďalším pozitívnym emóciam. Naším cieľom je, aby celé preteky boli pre účastníkov zážitkom na celý život.

Maria Schwarz

prezidentka Austria eXtreme Triathlon

AET2

Kedy/kde/a ako sa zrodil nápad absolvovať Austria eXtreme Triathlon?

Minulý rok v lete kamarát zdieľal stránku AET na sociálnej sieti, pozrel som si to a bez akéhokoľvek uvažovania som si povedal, že tam musím ísť. I keď som ironmana dovtedy ešte neabsolvoval, bol to môj veľký sen. Stačilo sa iba načas prihlásiť a veriť, že ma vylosujú.

Zmenil sa Tvoj športový a súkromný život pri príprave na tieto preteky? 

Začnem tým športovým. Plávanie nie je moja silná stránka a ani som mu veľa času dovtedy nevenoval. Ako som sa dozvedel, že som bol na pretek AET vybraný, bolo nad slnko jasnejšie, že musím plávaniu venovať nejaký ten čas. Tým, že som technicky slabý plavec, mal som veľký rešpekt i pred teplotou vody, ktorá nakoniec bola zvládnuteľná, ale viac som sa obával plávania v protiprúde a nevedel som, čo ma čaká. Plával som od marca v jazerách, kde teplota vody bola cca 10°, aby som si zvykol a do štartu som naplával spolu približne 6km.

Keďže som robil cestnú cyklistiku 14 rokov, z cyklistickej časti pretekov som nemal obavy, hoci musím priznať, že posledné roky som takmer vôbec nejazdil. Sadol som na bicykel až v polovici apríla a do pretekov som najazdil približne 360km. Najviac som sa spoliehal na beh, ktorému sa posledné roky aktívne venujem (aktívny tréning a preteky). Od januára sme začali s prípravou na marcový maratón, čiže objemy boli natrénované a do štartu AET som mal odbehaných 2200km. S odstupom času môžem konštatovať, že to bola pre mňa adektvátna príprava.

Na spoločenský a súkromný život moja príprava veľký vplyv nemala, keďže aj priateľka behá. Cez týždeň máme tréningy, víkendy venujeme pretekom, a tak trávime spolu všetok čas. Samozrejme, práve jej chcem poďakovať za starostlivosť a trpezlivosť, pretože nie vždy som bol v pohode; za čas, ktorý so mnou trávila pri mojich plaveckých tréningoch na brehoch jazier a nesmiem zabudnúť za čas strávený v kuchyni pri každodennej príprave stravy (ktorá je nemenej dôležitá časť prípravy). Keďže viem, že sa dá na ňu spoľahnúť, tak som si ju vybral i ako sprievodnú osobu počas pretekov a na záverečný beh. Preteky aj prípravu sme absolvovali spolu.

Ktorá časť pretekov Ti ostane najhlbšie vrytá v pamäti?

Okrem posledného stúpania na cyklistickej časti, ktoré bolo náročné aj vďaka nepriazni počasia to bol určite beh. Zažiť v relatívne krátkom čase toľko adrenalínových zážitkov nezažijete každý deň, či už to bol náročný terén v krásnej prírode, kde i krok vedľa mohol byť chybou alebo búrka či sneženie a v neposlednom rade rozbehnutý býk (smiech). 

Počasie nebolo zrovna plážové – robil dážď a chlad pomienky ešte náročnejšími alebo Ti takéto počasie vyhovovalo? Predsa len sa hovorí, že extrémne preteky si vyžadujú extrémne počasie (smiech).

Počasie bolo od rána na preteky ideálne, okrem posledného úseku cyklistickej časti, kde som si už musel obliecť páperovú vetrovku a i tak mi bola stále zima. Počas behu bolo počasie tiež skvelé až na posledné kilometre – večer nás na hrebeni zastihla búrka so snežením. Vtedy nám už začala byť zima, ale cieľ bol na dosah a aký by to bol extrém, keby neboli extrémne podmienky. S vidinou cieľa sme sa prekonali a preteky dokončili. Takéto chvíle preveria Vašu hlavu..

Veľa pretekárov malo najväčší strach z avizovanej maximálnej teploty rieky Mur 14 °C. Dalo sa to prežiť?

Na studené vody rieky Mur som sa pripravoval v jazerách už od marca. I napriek tomu, že pri štarte skoro ráno bola voda ozaj studená, po odštartovaní som to už prestal vnímať a nebola mi vôbec zima. Teplota vody bola nakoniec 13°C.

Čo Ťa na organizátorskej práci oslovilo a čo sa Ti naopak zdalo nezvládnuté?

Som rád, že tieto preteky zorganizovali ľudia, ktorí majú akiste bohaté skúsenosti s absolvovaním a určite aj organizovaním pretekov podobného charakteru. Na to, že to bol prvý ročník, boli preteky zorganizovaný na úrovni. Vytkol by som snáď, že sme neobdržali medaile na pamiatku, čo ma mrzí a v poslednom úseku bežeckej trate na hrebeni by bolo dobré lepšie značenie – cudzí terén a horšie poveternostné podmienky výrazne zhoršovali orientáciu.

Aká bola celková atmosféra?

Atmosféra bola úžasná. Uvítanie organizátorov a dobrovoľníkov na briefing-u bolo veľmi priateľské, milí a ústretoví ľudia, pretekári boli priateľskí, v podporných tímoch vládla súdržnosť – bez akýchkoľvek problémov bol každý ochotný pomôcť každému. Vzhľadom na dĺžkovú náročnosť trate (z bodu A do bodu B cez 200km) bolo divákov minimum. Určite mi bolo ľúto, že to tak rýchlo prešlo a ideme domov.

Veľmi milo som však bol prekvapený víťazom pretekov, Michaelom Strasserom, ktorý prišiel do cieľa o 5 hodín skôr a čakal až do neskorých večerných hodín aby každému, kto preteky dokončil, osobne pogratuloval. Nikdy som to nezažil a bolo to krásne gesto od veľkého pretekára.

Pomerne veľkým prekvapením bolo, že na trati sa nepohybovali žiadni rozhodcovia. Ako to prebiehalo v reále? Fungoval duch fair play?

Tak ako bolo avizované, pri takom počte organizátorov a dobrovoľníkov nebolo možné pokryť celú trať pretekov, čiže rozhodcovia neboli a organizátori sa nachádzali iba na určených miestach – check pointoch, alebo v depách. Osobne som nezaznamenal žiadneho pretekára, ktorý by sa nezmestil do pravidiel a myslím si, že by to nikomu ani nenapadlo, pretože tí, čo sa prihlásili si chceli vychutnať v cieli pocit víťazstva nad sebou samým.

Čo by si poradil tým, ktorí premýšľajú nad účasťou budúci rok?

Je ťažko radiť druhým, pretože každý sme iný a každému vyhovuje niečo iné. Plus, veľa závisí aj od počasia, jednoducho „musíte mať deň“. Mne to všetko vychádzalo odkedy som sa prihlásil – to, že ma vylosovali, že neboli žiadne zdravotné problémy, až po balenie, odchod so skvelým podporným tímom, kde nemohol chýbať moj otec, ktorý je od malička je pri mne a podporuje ma až po samotné preteky. Jednoducho, mal som svoj deň. Poradil by som na bicykel použiť čo najľahšie prevody a tak šetriť sily, aby ste nimi neplytvali ako ja. Odporúčam najmenej Compact/28 alebo 39/32. Druhá časť behu vyžaduje tiež ešte veľa energie a je nemenej dôležité si dôkladne preštudovať mapu behu, hlavne posledných 5km. Myslím, že som jasným dôkazom, že niekedy je menej viac a nie vždy kvantá kilometrov a odtrénovaných hodín zaručia požadovaný výsledok. Je to zbytočný stres popri iných povinnostiach a ten výsledok môže byť kontraproduktívny. Samozrejme, je rozdiel, či idete s cieľom dokončiť, alebo máte aj vyhliadky na umiestnenie v prvej desiatke. Ja som tu za hobbíkov.

Odporúčam to ozaj každému, kto akokoľvek športuje a chce si splniť podobný sen. Želám každému, patrik_lopusnykto sa na toto dá, aby si to hlavne užil, aby v zdraví prišiel do cieľa, a odniesol si nespočetné množstvo nezabudnuteľných zážitkov.

Patrik Lopušný

Finisher Austria eXtreme Triathlonu za 17 hodín 58 minút

Foto Patrika Lopušného

Foto Patrika Lopušného

Photo Credit: Katarína Tóthová, Katarína Cabanová

AET3

Kedy/kde/a ako sa zrodil nápad absolvovať Austria eXtreme Triathlon?

Tento triatlon je dokonalé spojenie všetkých vecí, ktoré mám rád a ktoré som niekedy chcel skúsiť. Osobne mám pozitívny vzťah k horám, veľmi rád jazdím kopce – oveľa radšej ako nejaké nekonečné roviny a toto všetko AET spojuje dohromady. Myslím si ale, že tiež je to viac dobrodružstvo ako preteky, čo je oveľa väčší zážitok ako preteky, kde krúžite dokola až na zbláznenie. V takýchto triatlonoch je stále niečo nové, niečo neprebádané a to je dôvod, prečo ma takýto druh triatlonov najviac priťahuje. 

Zmenil sa Tvoj športový a súkromný život pri príprave na tieto preteky? 

Myslím si, že život sa mi hlavne zmenil v momente, keď som sa rozhodol venovať triatlonu (smiech). Toto je moja druhá triatlonová sezona. Minulý rok bol vrcholom sezóny Oravaman, a keď mám porovnať prípravu, časovo som sa tréningu venoval plus mínus rovnako ako minulý rok. Cítim však, že moja výkonnosť stúpala, pretože za rovnaký čas som schopný odtrénovať viac, tvrdšie a efektívnejšie. Triatlon je neuveriteľne náročný na čas, čo samozrejme malo vplyv aj na môj súkromný aj pracovný život. Je nevyhnutné trénovať 4 až 6-krát do týždňa a nie vždy to zapadá do plánov okolia v ktorom žijem, čo občas býva problém. Uvedomil som si ale, že pre mňa ako rekreačného triatlonistu je veľmi dôležité nestať sa otrokom tohto športu. To znamená, že nemusím mať smrteľné výčitky svedomia, ak vynechám nejaký tréning kvôli tomu, že chcem ísť s priateľkou do kina.

Ktorá časť pretekov Ti ostane najhlbšie vrytá v pamäti?

Celé preteky boli nezabudnuteľné, ale najčastejšie sa v myšlienkach vraciam na posledné metre pred cieľom. Keď sme vybiehali úzkym chodníkom k stanici lanovky a keď už bolo jasné, že to zvládneme. Keď sme videli svetlá, bol to pocit takej čistej radosti, ktorý pociťujem stále, keď na to myslím.  

Počasie nebolo zrovna plážové – robil dážď a chlad pomienky ešte náročnejšími alebo Ti takéto počasie vyhovovalo? Predsa len sa hovorí, že extrémne preteky si vyžadujú extrémne počasie (smiech).

Asi by som klamal, keby som povedal, že mi hustý dážď počas bicykla a potom aj počas behu nejako zvlášť vyhovoval. Skôr by som povedal, že mi to neprekážalo a bol som nastavený tak, že ma to nemohlo rozhodiť. Určite počasie prispelo k už aj tak náročnej trati akú sme mali. Je pravda, že sme poriadne zmokli a poriadne vymrzli, ale zase úprimne povedané, my sme to predsa tak chceli. Som presvedčený o tom, že každý jeden pretekár sa na štart postavil preto, lebo chcel, aby to bolo ťažké. Jednoducho sme chceli otestovať samých seba pri čo najťažších podmienkach a počasie nám k tomu dopomohlo. Pamätám si, ako som pri poslednom stúpaní na bicykli kričal členom iného tímu, že konečne extrémne podmienky (smiech).

Veľa pretekárov malo najväčší strach z avizovanej maximálnej teploty rieky Mur 14 °C. Dalo sa to prežiť?

Tiež to bola jedna z mnohých obáv, ktoré som mal. Kvôli tej nízkej teplote vody som sa niekoľko mesiacov pred štartom začal sprchovať výlučne len studenou vodou. Zo začiatku to bol kopec srandy, hlavne v zime, keď som ráno vyliezol z teplej postele a predstavil si, že mám vliezť do sprchy a pustiť na seba tú studenú vodu, veľmi mi to na nálade nepridávalo. No myslím si, že mi to veľmi pomohlo, lebo plávalo sa mi veľmi dobre a teplota mi nerobila žiadny problém. Teplota vody bola 13,5°C. 

Myslím si, ale že väčší strašiak ako teplota bolo plávanie proti prúdu rieky. Asi ako väčšina pretekárov som si bol pozrieť miesto plávania ešte deň predtým a keď som videl ten prúd, tak som vážne zapochyboval o tom, či tých 1,6km proti prúdu zvládnem. Našťastie blízko brehu ten prúd už nebol veľmi silný a tam to šlo úplne v pohode.

Čo Ťa na organizátorskej práci oslovilo a čo sa Ti naopak zdalo nezvládnuté?

Premýšľal som nad tým, čo by som organizátorom vytkol, ale musím povedať, že z môjho pohľadu bola organizácia celých pretekov od začiatku až po úplny koniec dokonalá. Tým, že nás štartovalo len 50 bola celá atmosféra veľmi komorná, až taká rodinná. Na to, že to bol prvý ročník, nastavili organizatori latku naozaj vysoku.

Aká bola celková atmosféra?

Atmosféra celých pretekov bola fantastická. Veľmi sa mi páčilo, že to všetci považovali skôr za dobrodružstvo, ako klasické preteky, kde sa pretekári naháňajú za každou sekundou. Veľmi sympatické mi bolo, keď som na organizátoroch videl, že sa veľmi tešia z toho, že sme tam a strašne nám držali palce, aby sa nám podarilo dokončiť celé preteky. Ten istý pocit som mal aj z ostatných pretekárov a špeciálne z podporných tímov, ktoré sa presúvali hlavne počas cyklistiky z miesta na miesto a bolo jedno, kto sa k nim blížil, každý si šiel hrdlo vykričať pri povzbudzovaní. Osobne mi to veľmi pomáhalo a dobíjalo ma to novou energiou.

Pomerne veľkým prekvapením bolo, že na trati sa nepohybovali žiadni rozhodcovia. Ako to prebiehalo v reále? Fungoval duch fair play?

Áno, to je pravda a myslím si, že tam ani žiadni rozhodcovia neboli potrební. Nemyslím si, že by jediný pretekár čo i len na sekundu uvažoval o tom, aby si preteky zjednodušil alebo skrátil. Ako som už raz spomínal, my sami sme chceli, aby to bolo ťažké a pretekári radšej odstúpili ako by podvádzali. Som presvedčený, že nikto z pretekárov sa neupísal AET pre to, aby ho niekto obdivoval, tlieskal alebo postavil sochu z mramoru v rodnej dedine. Myslím si, že väčšina z nás tam šla preto, aby sme zistili, či to dokážeme zvládnuť a podvádzať by znamenalo neuspieť.

Čo by si poradil tým, ktorí premýšľajú nad účasťou budúci rok?

Prvé, čo mi napadlo je, že by som im radil nerozmýšľať (smiech) a prihlásiť sa. Lebo ak začnú o tom premýšľaťroman_marcincin, tak zistia, že ak sa na to dajú, tak ich čaká niekoľko mesačná drina, ktorá ešte bohužiaľ nezaručuje úspech. Čo im ale môžem garantovať je, že to bude úžasná skúsenosž, ktorú si budú pamätať celý život.

Roman Marcincin

Finisher Austria eXtreme Triathlonu za 18 hodín 10 minút

Video Romana Marcincina

Video Romana Marcincina

Video Credit: Peter Slivka

AET4

Kedy/kde/a ako sa zrodil nápad absolvovať Austria eXtreme Triathlon?

Môj veľký sen je ísť Norsemana, ale šanca byť vylosovaný je veľmi nízka a asi bude každým rokom nižšia. Navyše, máme s polovičkou dohodu, že tam pôjdeme spoločne a keďže tento rok sme očakávali ďalší prírastok do rodiny, zaujala ma na webe upútavka na tieto preteky. Sú relatívne blízko, časovo sa to nebilo s termínom pôrodu a trailer bol veľmi inšpiratívny (smiech). Tak som neváhal a skúsil lotériu.

Zmenil sa Tvoj športový a súkromný život pri príprave na tieto preteky?

Žiadna zásadná zmena v športovom živote sa u mňa neudiala. Nie, že by som nechcel, ale nebol čas (smiech). Plánoval som oproti minulým rokom pritvrdiť tréningy a objemy, ale s pribúdajúcim počtom našich detí lineárne klesá čas na iné aktivity, vrátane tréningu. Snažil som sa teda maximalizovať prípravu s minimom času. Najviac som sa sústredil na bicykel, ktorý som považoval za kľúčový. Okrem iného som si aj bol prejsť celú trasu, čo mi pomohlo urobiť si lepšiu predstavu o tom, čo ma čaká a vedel som sa na to lepšie mentálne pripraviť. Určite mi pomohlo aj to, že mám za posledné dva roky absolvovaných dvoch ironmanov a telo si už z toho niečo pamätá. Vidím to aj v regenerácii, keďže každým ďalším ironmanom je moje telo na druhý deň stále menej zničené.. Bežecká časť prípravy bola dosť podpriemerná, rovnako ako plavecká, tú som sa ale snažil vyladiť posledné týždne dlhšími objemami.

Ktorá časť pretekov Ti ostane najhlbšie vrytá v pamäti?

Ťažko vypichnúť jednu disciplínu alebo jednu časť pretekov. Svojím spôsobom som trpel a zároveň si užíval okamihy v každej časti trate. Či už pred štartom plávania, keď sme čakali na výstrel zhrčení pri brehu ako také kuriatka a nikomu sa nechcelo do tej studenej vody, alebo zážitok plávať za tmy a postupne si vychutnávať brieždenie pri jednotlivých záberoch v rieke. Alebo na bajku krásne prostredie hôr, parádne zjazdy, posledné drsné stúpanie v daždi, keď som bicykel tlačil hádam aj očami, lámal prevody ale ani za nič by som nezastal. Alebo bežecká časť, hlavne záverečný horský úsek v spoločnosti kravičiek, s bleskami a traverzom cez snehové polia.

Počasie nebolo zrovna plážové – robil dážď a chlad pomienky ešte náročnejšími alebo Ti takéto počasie vyhovovalo? Predsa len sa hovorí, že extrémne preteky si vyžadujú extrémne počasie (smiech)

Podľa môjho názoru sme mali veľmi dobré počasie. Horšie by to bolo pri vysokej horúčave alebo snehovej búrke, či silnom protivetre. Lejak pri poslednom stúpaní bol trochu nepríjemný, ale Peťo, môj support, vytiahol moju jesennú bundu, čo som mal prihodenú v aute a bolo po probléme. Búrka na bežeckej časti už skôr dotvorila celkový čarovný obraz a bola skôr prijemné spestrenie ako problém. Bol som premočený, ale nebola mi zima a tie blesky pôsobili veľmi romanticky.

Veľa pretekárov malo najväčší strach z avizovanej maximálnej teploty rieky Mur 14 °C. Dalo sa to prežiť?

Plávania som sa obával. Ani nie tak vzdialenosti ako teploty a čo to s mojím telom urobí. Plánoval som zaviesť aj nejaké otužovanie v zime, bohužiaľ, ostalo to len v rovine zbožného želania; ale prekvapivo, voda bola super. Samozrejme, okrem povinného neoprénu som mal aj neoprénovu čiapku a ponožky, ale vôbec som nemal problémy s chladom ani s odmŕzaním končekov prstov. Zažil som už horšie preteky, kde po vybehnutí z vody som  nebol schopný zaviazať si šnúrky na topánkach.

Čo Ťa na organizátorskej práci oslovilo a čo sa Ti naopak zdalo nezvládnuté?

Na to, že to bol nultý experimentálny ročník, sa pripravili organizátori svedomito. Samozrejme extreme séria má svoje špecifiká – človek nemôže očakávať rovnaké zázemie ako pri ironman sérii. Tu sa očakáva značná samostatnosť súťažného tímu. Informácie na webe boli v dostatočnom predstihu, príručky a pravidlá zrozumiteľné. Registrácia bezproblémová. Organizačný výbor ústretový. Trať bola dobre vyznačená. Ja som síce zablúdil ale bolo to v dôsledku mojej nepozornosti. Na behu tiež dobre označená trať, na vybraných miestach usmernovali organizátori a v kopcoch to bol trochu orientačný beh, to som ale očakával.

Aká bola celková atmosféra?

Atmosféra bola dosť komorná. Ale čím menej ľudí, tým žičlivejšia atmosféra. Asi sme si všetci navzájom priali dostať sa do cieľa a boli ochotní pomôcť, keď to bolo treba. Divákov som veľa nestretol, skor podporné tímy a organizátorov. Najviac ma na behu potešil pojazdný bufet spolutrpiteľa Romana M., ktorý zastavoval priebežne počas behu a keďže som sa vždy motkal okolo, zachránil ma od dehydratácie. Samostatnou kapitolou je Váš parťák (alebo optimálne parťáci aj keď oficiálne je delegovaný len jeden coach). Musí byť značne psychicky odolný a zniesť aj kopu škaredých nadávok, keď už človek melie z posledného alebo keď si nadbehne nejaké tie kilometre na bicykli (smiech).

Pomerne veľkým prekvapením bolo, že na trati sa nepohybovali žiadni rozhodcovia. Ako to prebiehalo v reále? Fungoval duch fair play?

Všetko bolo v poriadku. Myslím, že na takomto type podujatí nie sú rozhodcovia nutní. Všetko bolo maximálne korektné. Každý šiel sám za seba a pre seba a myslím, že zistiť, čo je vo mne sa dá len s čistým srdcom a maximálnou úprimnosťou k sebe – akákoľvek neférovosť by celé snaženie zruinovala. Asi sme to tak vnímali všetci.

Čo by si poradil tým, ktorí premýšľajú nad účasťou budúci rok?

Určite do toho treba ísť a zažiť to (smiech). Len netreba podceniť prípravu. Hlavne natrénovať kopce na bajku. Silne odporúčam prejsť si trasu cyklistiky a asi by pomohla aj trasa behu. Urobíte si predstavu ako na tom ste, v akých časoch sa budete hýbať a aký terén Vás čaká. Zoberte so sebou dobré GPS, kde budete mať natrackovanú trasu bajku a behu, aby ste sa mohli kedykoľvek uistiť, že ste nezišli z trasy. Optimálne aj s navigáciou, nech sa Vám nestane, čo mne, že som si nadišiel 10 km na bajku po zlom odbočení. Premyslite si stratégiu občerstvovania. Radšej sa stretávajte jan_hruzčastejšie, hoci aj zbytočne, ako potom ľutovať, že Vás parťák čaká 15 kilometrov vyššie a Vy by ste si tak dali ten banán alebo ionťák. Buďte pripravení na každé počasie, majte aspoň jedno záložné oblečenie.

Ján Hrúz

Finisher Austria eXtreme Triathlonu za 18 hodín 6 minút

AET5

Photo Credit: Austria eXtreme Triathlon, Carsten Kottke, Jens Hoyer/eagleimpressions.com

Powered by themekiller.com anime4online.com animextoon.com apk4phone.com tengag.com moviekillers.com