JV_f3

Jozef Vrábel – nezmazateľná stopa slovenského triatlonu

Jozef Vrábel patrí medzi zvučné mená našej scény a preto ho netreba siahodlho predstavovať. Predsa len bol niekoľkoročnou stálicou (hlavne) dlhých triatlonových tratí a na domácich pretekoch vždy patril medzi najväčších favoritov. Rovesník českej legendy, Petra Vabrouška prekvapil, keď tento rok vyhlásil, že preteká svoju poslednú tri sezónu. Áno, Jozef nepatrí medzi tých najmladších pretekárov, ale jeho výkonnosť neupadala – dozrieval ako víno a dovolíme si tvrdiť, že po tejto sezóne sa z neho stal ešte komplexnejší a ešte vyspelejší pretekár ako kedykoľvek predtým. Väčšina z nás Jozefa pozná ako veľkého bojovníka a preto málokto jeho tvrdeniam o ukončení kariéry veril. Jeho vyjadrenia počas celej sezóny boli však neoblomné a vo svojom rozhodnutí nikdy nezaváhal. Ak je to teda naozaj pravda, ak Jozef Vrábel už nebude tvrdiť muziku domácich triatlonov, musíme uznať, že odišiel v čase, keď ešte v triatlone mal čo povedať. Poďme sa ho však spýtať ako to celé vidí on..

Previous
Next
DSC01849
14
13
12
11
10
9
8
6
5
4
3
2
 
Joži, máš za sebou krásnu kariéru a hoci Tvoje triatlonové začiatky sú vo všeobecnosti známe, poďme trochu zaspomínať. Čo priviedlo „kancelárskeho“ tridsiatnika Jozefa Vrábla k triatlonu? 

Pravdepodobne iba zhoda okolností. Zrazu sa zozbierali elementy ako dávna túžba skúsiť niečo nové, potreba znížiť telesnú hmotnosť a možno aj tak trocha únava z večného sedenia v kancelárii a projektovania stavieb.. Potom to malo rýchly spád. Brat ma zobral na cyklozájazd na Palmovú riviéru do Talianska, kde som týždeň jazdil na bicykli a každý deň som sa kúpal v mori. Prišiel som domov a náhodou mi padol do oka Senecký triatlon 2007. Keďže som bol vlastne už celý týždeň športovcom na cykozájazde, tak som sa cítil byť pripravený aj na triatlon. Prihlásil som sa, hodinu pred pretekom som si kúpil triatlonový dres a bol zo mňa triatlonista. Skočil som do vody, plával, bicykloval, behal.. Tuším, že som skončil v šprinte na deviatom mieste. Takto nejako sa zo mňa stal triatlonista. Pomerne jednoduchá a priamočiara cesta. No a cesta k Ironmanu bola vlastne už úplne jednoduchá. Cez dva terénne triatlony na Orlíku a Starej Myjave som sa dopracoval k Slovakmanu v Nitre. Celá to trvalo asi 9 týždňov..

Mám pocit, že si nikdy nespomínal nejaké trénerské vedenie.. 

Nikdy ma nikto netrénoval. Nikdy som neplánoval mútiť vodu v tomto športe, tak som si iba plával, jazdil na bicykli a behal. A stále viac. Preto by mi ani len nenapadlo, aby som mal trénera, pripadalo by mi to úplne divné. Na internete som našiel niekoľko tri-webov a postupne som sa pridal na fórum běhej.com. Tam sa už nachádzalo niekoľko ostrieľaných borcov, ktorí ma občas umravňovali a usmerňovali.

Ako si teda, hlavne v začiatkoch, vedel čo máš trénovať, kedy a ako?

Myslím, že pokiaľ človek trochu chce a ja som chcel veľmi, tak si nájde cestu ako zostaviť tréning, ktorý je zlučiteľný s jeho pracovným a rodinným životom. Od začiatku ma lákali iba dlhé trate a tam je to s trénovaním strašne jednoduché, hlavne keď je človek úplne na začiatku. Chce to iba hýbať sa a dodržovať jediné pravidlo – viac, rýchlejšie a pravidelne. Nič viac na to nie je. Na to odhodlaný človek nepotrebuje trénera. Napredovanie v počiatkoch je raketové a motivujúce, aj preto som vôbec nemal problém s tým, že som skoro stále trénoval sám. Postupom času samozrejme človek narazí na svoje limity, ale to už som mal niečo za sebou a tušil som, čo a ako by som mal robiť. Určite som urobil mnoho chýb, ale v podstate som sa dopracoval asi tam kde som chcel.

Posledné roky už to bolo ťažšie. Narážal som stále viac na problémy ako skĺbiť rodinu, prácu a šport. Neustále som improvizoval a stále niečo nestíhal.. a bol som stále starší. Navyše som asi dosiahol limit, ktorý už nešlo prekonať. Teda, ono by to šlo, ale musel by som športu obetovať viac ako som bol ochotný a moje priority sú postavené trochu inak. Ale vrátim sa k otázke. Ani vtedy, keď som už bol rýchlejší som nikdy nad trénerom neuvažoval, lebo by som si nedokázal predstaviť človeka, ktorý by sa vedel vcítiť do neustálej improvizácie, ktorú som niekoľko rokov praktizoval.

Za veľmi krátky čas si sa vypracoval z ničoho na jedného z najlepších domácich dlhotratiarov. Čomu to pripisuješ? Väčšina tvrdí, že to bol Tvoj výnimočný talent, ale aj talent potrebuje tvrdú drinu. Ako to vidíš Ty? 

Môj triatlonový brat Marek Nemčík tvrdí, že tréning je pre netalentovaných a rozcvičujú sa iba zbabelci (smiech). Ale nie. Teraz vážne. Je pravda, že som sa asi za dva roky od kedy som pričuchol k triatlonu začal umiestňovať na pretekoch celkom vpredu. Tiež si myslím, že to bola zhoda istých okolností. Bol som iba obyčajný tridsiatnik, kancelársky pavúk pomerne malého vzrastu z malého mesta, ale možno s o to väčším odhodlaním. Pravdepodobne to u mňa funguje tak, že keď sa pre niečo nadchnem, tak to robím naplno. To či som mal talent, to vôbec nedokážem posúdiť. Určite žiadny výnimočný. Nikdy som sa v žiadnych súťažiach ako žiačik nepresadil. A potom som nepretekal vôbec. Určite bolo omnoho viac talentovaných ľudí ako ja. V športe, ktorý som si vybral oveľa viac rozhoduje odhodlanie, drina, vytrvalosť.. a tieto vlastnosti som asi mal. A okrem toho, povedzme si pravdu, konkurencia zase nebola až taká veľká. Dúfam, že sa nikto neurazí.

Moraviaman 2015

Keby si sa mohol vrátiť k svojmu tridsaťročnému ja, ktoré práve začína s triatlonom, čo by si mu s dnešnými skúsenosťami poradil? Čo by si poradil začínajúcim triatlonistom?

Podľa mňa som zásadnejšiu chybu neurobil, tak by som asi nič nemenil. Možno trošku menej sa stresovať, keď prichádzali nejaké chorôbky a únava. Vtedy som to bral tak, že vynechať tréning by bola zbabelosť a stratil by som to, či ono. Dnes viem, že keď je človek unavený alebo chorý, tak je lepšie odpočívať. Ale ja som si prežil krásny triatlonový sen, kde som sa postupne z nuly dopracoval niekde trochu vyššie. Bolo to nádherné obdobie..

A čo by som začiatočníkom poradil? Ak chcú byť lepší, tak menej vysedávať na Facebooku a viac trénovať. Nie každá aktivita musí byť zaznamenaná špičkovým športtestrom a publikovaná verejne. Neexistuje žiadna zázračná pilulka, ktorá vás posunie dopredu bez tréningu. Skutočné trénovanie je mnohokrát spojené s nepríjemnými pocitmi. Ale vtedy, keď ste nad svojou komfortnou zónou zlepšujete sa najviac. 

Pred pár rokmi, v roku 2009 si svoj vozový park vyšperkoval špeciálom Transition. V tých dobách to bol top model Specializedu a hoci odvtedy pretieklo veľa vody a vývoj sa posunul, ostal si mu verný celú kariéru. Bola to srdcová alebo pragmatická záležitosť?

To že som sa rozhodol v tej dobe pre Transition bol asi určujúci moment. V tej dobe to bol krásny, výnimočný stroj. Po prvej jazde som hneď vedel, že toto je to, čo som chcel. Urobilo ma to rýchlejším, sebavedomejším.. jedným slovom, triatlonovejším. V tej dobe ešte veľa ľudí jazdilo dlhý triatlon na cestných bicykloch, ale postupne sa začalo objavovať stále viac a viac časovkárskych strojov. Možno som niekoho v tej dobe inšpiroval a prispel tak k vylepšeniu „kultúry“ na pretekoch.

Čo sa týka môjho vzťahu k tomuto bicyklu. Sám neviem. Stroj prešiel niekoľkými vylepšeniami (diskové koleso, elektronické radenie, oválne prevodníky) a tak bol myslím stále „konkurencieschopný“. Môj názor je asi taký, že stále je tento niekdajší TOP model o niekoľko tried lepší ako moje cyklistické schopnosti, tak nevidím dôvod, prečo by som ho mal meniť. Na imidž si zase až tak nepotrpím a vlastne k sebe aj tak trochu pasujeme. Staré železo so starým karbónom (smiech). Celkovo sa nerád vzdávam starých vecí, svedčí o tom asi aj fakt, že so svoju pre mňa stále mladou ženou oslávime za chvíľu 20-te výročie svadby (smiech).. dúfam, že túto vetu nepochopí zle.

Sezónu a zatiaľ aj kariéru si ukončil na tradične tropickom Slovakmane 226 piatym miestom v celkovom poradí a ako najrýchlejší Slovák v čase 9:03:59. Odvtedy si absolvoval zopár ďalších triatlonov už len ako divák. Ako si sa cítil v tejto pozícii? Necítil si nostalgiu? Neťahalo Ťa to na trať?

Áno svoje zatiaľ posledné preteky som absolvoval na Slovakmane. Už tieto preteky som išiel tak trochu zo zotrvačnosti, ale po výbornom a potom pomerne nešťastnom pokračovaní sezóny som ešte našiel tú štipku motivácie a postavil sa na štart. Nechcel som úplne zahodiť sedem mesiacov driny, kedy som začínal úplne od nuly po zdravotných komplikáciách. Teraz, keď sa na to pozerám, som veľmi šťastný, že som na Slovakmane pretekal. Obrovskú dávku energie do mňa pravidelne vkladali Marek Nemčík, Peťo Paľa a Michal Varga za čo som im nesmierne vďačný.

Ďalšie pokračovanie sezóny som strávil nie celkom ako divák, ale ako otec dvoch malých pretekárov, tak trochu aj ich tréner a človek pre všetko. Toto je úloha v ktorej sa vidím v budúcnosti – moje úspechy už pre mňa nie sú dostatočnou motiváciou a nie sú prvoradé, preto rád ustúpim a venujem svoju energiu niečomu lepšiemu, krajšiemu a perspektívnejšiemu.. Budeme sa spoločne s deťmi posúvať dopredu, oni ako pretekári a ja sa budem učiť ako zvládať stres z ich pretekania (smiech).

JV_w

A teraz otázka na telo – ako sa pozeráš na avizované ukončenie kariéry teraz, po sezóne? Pripúšťaš, že Ťa ešte uvidíme bojovať o popredné pozície?

Nepripúšťam. O žiadne popredné pozície už nikdy bojovať nebudem. Ja som sa takto rozhodol a myslím, že je to takto správne. Určite sa rád niekedy neskôr postavím na štart, ale chcem, aby to bolo iba pre radosť, poprípade dokázať si, že to ešte dokážem. Už nechcem nikoho poraziť. Ja viem, že to tak chcem.. Triatlon mi veľmi veľa dal, oveľa viac ako som mu ja obetoval, a tak mu mám čo vracať. Ale forma, akou to urobím bude iná ako tá s pripnutým štartovým číslom.

Ale existujú dve podujatia môjmu srdcu blízke, kde sa, ak to bude možné, rád objavím a skúsim sa presunúť od štartu do cieľa (smiech).. to tu uvádzam ako svoju poistku, že som nepovedal „nikdy“ (smiech).

Väčšinou, keď odchádza legenda, dostáva otázku, či vidí nejakú vychádzajúcu hviezdu na domácej scéne, ktorý by mohla zanechať nezmazateľnú stopu. Kto u nás by podľa Teba mohol pozdvihnúť triatlon? 

Slovo legenda je príliš silné. Legendy vyzerajú úplne inak. Keď raz bude končiť, čo asi nikdy nebude, Andrej Orlický alebo Pali Šimko tak sa treba opýtať ich. Naša triatlonová scéna je pomerne malá a tak sa v nej dá pomerne ľahko orientovať. Richard Varga sa stará, aby sa o slovenskom triatlone vo svete niečo vedelo. Je výnimočný svojim vystupovaním aj spôsobom pretekania a aj preto je taký populárny. Veľmi mu držím palce a myslím, že ešte pomerne dlhú dobu bude on slovenskou jednotkou. Potom je tu dvojica chalanov z Levíc. Junior Tadeáš Fazekaš a dorastenec Matúš Verbovský. Sledujem týchto chalanov nejaký ten rok, chalani dávajú triatlonu maximum a pevne verím, že to dotiahnu čo najďalej. Potom je tu niekoľko fakt šikovných starších žiakov (niektorí už budú dorastenci) a mladších žiakov (myslím tým samozrejme chlapcov aj dievčatá), ale tu by bolo asi zbytočné menovať. Čas ukáže, ako to s triatlonom myslia vážne a kam to dotiahnu.

Tvoji potomkovia, Jožko a Margarétka už v mladom veku patria medzi to najlepšie vo svojich vekových kategóriách. Na Margarétku dokonca nemajú ani chlapci. Myslíš, že triatlon je pre nich láska na celý život alebo je to skôr dočasné nasledovanie Tvojho vzoru? 

Moje deti sú ešte malé. Hovoriť, že z nich budú triatlonisti je predčasné, ale robíme všetko pre to, aby tomu tak bolo. To, že začali s triatlonom je asi logickým dôsledkom toho, čo videli doma, kam sme spolu chodili a ako sme spolu trávili čas. Mám dve pomerne rozdielne deti. Jedno pohodové, priemerne snaživé, ktoré bolo potrebné nechať sa hrať dlhšie a vážnejšie športovať až od 12 rokov. To druhé je mladšie, od narodenia totálny perfekcionista a osôbka, ktorá presne vie čo chce. Je komplikovanejšia, tvrdohlavejšia.. prosto, je úplne iná. Ale spolu sú jeden tím a najlepší kamaráti, sú na seba extrémne naviazaní. Obaja vážnejšie začali pretekať až tento rok. S Jožkom sme to nemohli urýchľovať a Margarétka sa už nejako zviezla popri ňom.

Každý vykročil na pretekoch úplne inak. Jožko bol vždy ten porazený, nevyhrával a vždy iba z diaľky pozeral na stupne víťazov. Niekedy ho bolo ťažké motivovať aby vydržal, ale nejako sme to zvládli. Po malých krôčikoch sa posúval smerom dopredu, teraz prišla sezóna tretích miest a aj on sám si uvedomil, že to, čo robí, niekam smeruje. K trénovaniu pristupuje s chuťou a jasne si uvedomuje, čo robí a že to chce robiť. Teraz zase napríklad príde sezóna, kde bude ten najmladší vo svojej kategórii, tak ho už teraz psychicky pripravujem, že cieľom budúceho roka nebude umiestňovať sa na bedni, ale systematicky sa zlepšovať. Myslím, že už dozrel a chápe to. Margarétka vpálila do pretekov ako víťaz. Takže aj s motiváciou nebol nikdy problém, skôr ju bolo treba krotiť. Neviem, ktorá cesta je lepšia, lebo keď prídu prvé prehry, bude ich musieť prijať a bojovať ďalej. Dúfam, že ju to neodradí a vydrží.

Koniec-koncov, triatlon pre nich môže byť dobrý škola života..

Áno, s mojou manželkou sme prijali takú filozofiu, že športom deti učíme k tomu, že v živote nič nie je zadarmo. Tu pochopia, že na to, aby sa dostavil nejaký úspech je potrebné vynaložiť úsilie a táto myšlienka sa dá preniesť do všetkých aspektov života. Prosto sa snažíme aj športom formovať ich charakter. Máme k sebe veľmi blízky vzťah a pomerne zásadne ho utužuje aj to, že každé ráno o 6:20 všetci spoločne mama, tato aj deti skáčeme do bazéna a poctivo makáme (smiech).

Hovorí sa, že Vianoce by mali byť obdobím splnených prianí. Keby Ti tento rok vyššia moc umožnila splniť svoje priania, podelíš sa s nami, čo by to bolo?

Svetový mier (smiech). Ale ja to fakt myslím vážne. Bol by som veľmi rád, kedy sme všetci a aj naše deti mohli vyrastať a žiť v normálnej a slušnej spoločnosti. Keď sa k tomu pridá aj zdravie a šťastie, tak už človek nepotrebuje nič viac. Takže toto želám všetkým.

Photo Credit: archív Jozefa Vrábela, X3me.eu

Powered by themekiller.com anime4online.com animextoon.com apk4phone.com tengag.com moviekillers.com