Canada_Cloudburst_f

Kanadské dobrodružstvo Petry Hostinskej a Jana Franckeho

Petra a Honza tvoria charizmatický pár, ktorý má v našom triatlonovom česko-slovenskom kontexte svoje pevné miesto. Petra sa minulý rok blysla národným majstrovským titulom v dlhom triatlone, Honzu to zase ťahá viac do lesa na terénne triatlony – minulý rok si z nemeckých Majstrovstiev Európy v Xterre priniesol výborné 10. miesto a na Majstrovstvách sveta na Hawaii ukoristil cenné 21. miestom. Pred dvoma týždňami sa táto sympatická dvojica vrátila na rodnú hrudu z potuliek Severnou Amerikou a tak sme zvedavosť pustili na špacír..

Kedy sa zrodil nápad na strávenie pol roka v Kanade a čo bolo jeho podnetom?

Nápad sa zrodil už keď sme sa narodili, obaja sme totiž boli obdarovaní cestovateľskými génmi a to sa potom takéto nápady rodia sami. Cestovanie je pre nás droga, ku ktorej nepotrebujeme žiadne podnety. Prečo sedieť doma na prdeli a šetriť peniaze, že? A keďže sme aj vlastenci, pol roka v cudzine je tak akurát, aby sa človek zase tešil domov.

Honza sa blysol vynikajúcim 21. miestom medzi profíkmi na hawaiských Majstrovstvách sveta v Xterre. Aké spomienky Ti ostali na tieto preteky?

Honza: Spomienky ako vždy zostali krásne. Občas ešte vykašlem havajský prach, ktorého na bikové časti nebolo málo. Pri spomienke na veľké vlny a surfing sa ľahko vzruším. Pri myšlienke na náš beh na posvätnú sopku Haelakala je mi sväto-krásne. Spomienky sa ľahko zabúdajú a preto je potrebné vytvárať stále nové.

hawaii

Peťka: Pre mňa bol závod Hawaiiské Xterra naozaj zážitkom. Vládne tu pohodová atmosféra a či je to prostredím či týmto športom, to neviem, ale malo to svoje čaro. Akurát bolo ťažké len prizerať sa a nezávodiť (smiech). Ale očaril ma windsurfing – keď sme na posvätnej pláži Hookipa pozerali na Svetový pohár vo windsurfingu. Takže tento rok to bude ďalšia športová aktivita.

Peti, Teba Xterra ešte nezlákala?

Vzhľadom k tomu, že mám rada kopce, traily tak by ma Xterra lákala veľmi. Len moja jazda na biku je tragická, som odchovaná na cestnom bicykli. Ale s Honzom ma to asi neminie, tak snáď sa to naučím a niekedy nejakú XTERRA dám.

Ako by ste charakterizovali Váš kanadský polrok?

Pol rok v Kanade bol o zbieraní zážitkov, ktoré sú to najcennejšie čo máme. O peniaze prídete ľahko, ale o zážitky nikdy. Tieto zážitky obsahovali cestovanie na Yukon a po Britskej Kolumbii, obsahovali trénovanie na tých najkrajších trailoch na svete a obsahovali prácu, často tvrdú, ale nič nie je zadarmo. Takto v skratke náš polrok v Kanade.

punk_w

Určite všetkých zaujíma ako sa dá skĺbiť polroka v cudzine s „normálnym“ pracovným životom. Dáte svoj tip?

Tak na to je veľmi jednoduchá odpoveď: Nežite normálny pracovný život. Pravda, ľahko sa to hovorí a horšie robí, ale ide to. Pripadá nám strašná škoda tridsať rokov pracovať, mať ročne tri týždne dovolenky a tým to končí. Potom ste v dôchodku, ale to už si toľko neužijete ako za mlada (smiech). Takže stačí sa nebáť vlka nič a vyraziť.

Zúčastnili ste sa pretekov Yucon Arctic Ultra s umiestneniami v prvej trojke. Dá sa povedať, že ste v týchto náročným podmienkach aj pretekli alebo to bolo o prežitie?

Yukon Arctic Ultra a podobné preteky sú skôr o boji so svojou hlavou a vlastným ja. O pretekanie s ostatnými tam toľko nejde. Keď je človek sám uprostred divočiny, fyzicky aj psychicky na dne, tak mu je úplne jedno, či je prvý alebo posledný. Pre Honzu, ktorý šiel 160km to bol určite najťažší závod, pre Péťu a jej maratón nie. Určite by sjme do toho šli znova.

yukon_w

Aký bol váš najsilnejší zážitok za posledný polrok?

Silných zážitkov bolo veľa. Ako sa hovorí: Je jedno o aký zážitok ide, hlavné je, aby bol intenzívny. Medzi naše najintenzívnejšie patrí zimný trip na Yukon a jeho divoká a rozľahlá príroda a náš výstup na Couldburst Mountain, opustenú a nádhernú horu v Britskej Kolumbii.

Ako si zvykáte doma? Platí aj pre vás „všade dobre, doma najlepšie“?

Návraty domov bývajú ťažké v tom, že si človek veľmi ľahko odvykne na našu českú mentalitu a keď sa vráti, tak si viac všíma maličkosti. Napríklad, ideme si v aute pohodu po diaľnici a nestačíme sa diviť agresivite vodičov. Potom si zájdeme do krčmy na pivko, ale sme pridusený cigaretovým dymom. Pri prechádzke pozdravíme a nie sme odzdravení, a tak podobne. Ale aj cez toto všetko u nás platí heslo: Všade dobre doma najlepšie!

Čo si Honza naviac váži na svojej Petruške a čo si Petra najviac váži na svojom Honzíčkovi?

Honza: Najviac si vážim to, že to je moja žena a to aká je. Vážim si jej hovädzí vývar, ktorý ma vytiahol z bolestivých rán. Vážim si jej úsmev, ktorý ma vždy rozosmeje. Vážim si ju.

Peťka: Jeho zaťatosť v prekonávaní samého seba. To, ako dokáže motivovať ľudí okolo seba. A bezpochyby jeho pokoru a srdečnosť.

dvojica

Pol roka v cudzine dokáže preveriť medziľudské vzťahy – boli aj nejaké situácie „na zabitie“?

Vzhľadom k našim pokojným povahám ešte nenastala jediná situácia na zabitie, dokonca sme sa ešte nikdy nehádali, čo naši kamaráti považujú za podivné. Prvé, čo sa nás vždy spýtajú či sme sa už pohádali (smiech).

Tento rok Vás čaká Swissman – snívate ešte nejaký ďalší extrémny sen?

Extrémnych výziev a pretekov nielen triatlonových a nielen športových nás čaká určite ešte veľa. Však uvidíte..

 Z Honzovho blogu – Yukon Arctic Ultra 160 km

..když začnu mít vidiny, tak už to je trochu moc. Například tupě zírám před sebe a najednou vidím na zemi panenku, když k ní přijdu, tak je to jen hrouda sněhu. Nebo vedle cesty stála bíla fretka a měla na sobě malé hnědé sedlo……..opět hrouda sněhu. Vim, že není zbytí a musím si na chvíli lehnout. Všude je ale spousta ohromných stop od losů a tak se mi uplně nechce ležet někde, kde choděj losy (zvířata větší jak koně s mozekm velikosti lískového oříšku). Nakonec si lehnu pod strom a tak jak jsem zalezu do spacáku.

Spal jsem půl hodiny, když vylezu je mi zima a tak rychle vyrážim na cestu. Ze začátku jsem rozlámanej a vymrzlej, ale po chvíli se rozhýbu a chytil jsem druhej dech. Polknu druhý růžový prášek a říkám si, že teď každým krokem jsem blíže cíli. Pozitivní náladu podpoří i to, že začíná svítat. Nádhernej pocit. Nechávám za sebou kopce a přichází nekonečné roviny, něco na mou psychiku. Sklopím hlavu a pomalým klusem se přibližuji k cíli. Chodidla mi kompletně vyplnily všechen prostor o číslo a půl větších bot a křičí o pomoc. Zdá se mi, že už běžím opravdu dlouho a tak začínám brzy očekávat cíl.

Najednou potkávám skůtraře, první člověk po deseti hodinách. Ptá se jestli jsem v pohodě, tak se směju a lžu mu, že jo. Říká, že už to nemam daleko. Jupíííí, tak to už bude tak 5km a jsem tam. Dlouhá rovinka a za tou zatáčkou už jsem tam……..už desátá dlouhá rovinka  a za zatáčkou pořád nic………už snad tisícátá „zkurveně“ dlouhá rovina a pořád nic. Už to nejde, už jen jdu a pomalu rezignuji na cíl, protože ten prostě neexistuje, zmizel, fuč..

Čítajte celý report TU

Fotogaléria:

Photo Credit: archív Petry a Honzy

Powered by themekiller.com anime4online.com animextoon.com apk4phone.com tengag.com moviekillers.com