Macka_f1

Macka & triatlon: Z Neba do Gruzínska a späť…

Cesty životom sú nevyspytateľné. Predsa však povaha človeka má rada pohodlie. Stereotyp. Hoci hlboko v srdci túži po dobrodružstvách a obdivuje tých, ktorí sa vymanili z priemeru, málokto sa odváži spraviť veci inak. Vybrať si tú ťažšiu cestu. Zahodiť istoty a spraviť krok do neznáma. Naša Macka však nepatrí do priemeru. Dobrovoľne si vybrala cestu, ktorá kompletne preskladala jej život. Macka je totiž bojovník. Ak nejaká žena dokáže stáť pevne na nohách vtedy, keď sa všetko obráti proti nej, je to práve ona. A naše heslo „Život je extrémna forma existencie“ napĺňa do bodky.. Dámy a páni, Marcela Kovářová vlastnými slovami:

Možno Vám tento článok pripomenie samých seba, ako Vaše veľkolepé plány stroskotali na úplne obyčajných veciach, ako ste mali veľakrát možnosť tréningu, ale plytvali ste časom a energiou a našli ste milión výhovoriek, prečo NIE..

Keď píšem tento článok, tak si neviem spomenúť na niektoré slovenské slová, tak ako aj na základné športové návyky, ktoré boli niekedy samozrejmosťou…

Keď píšem tento článok, tak som už doma v Banskej Bystrici a môžem začať tam, kde som pred dvoma rokmi skončila…

Predstavte si, že máte nad kanceláriou bazén, pred oknami 400m okruh a Karpaty hladkáte očami, o chvíľu ste na biku v Rakúsku, v práci môžete športovať, zveľaďovať svoje telo a to všetko zadarmo. Kto by odchádzal z takéhoto pracovného miesta? JA! Jedno ráno som dostala ponuku odísť na misiu do Gruzínska. A takáto ponuka sa neodmieta. Nevedela som, čo ma čaká, človek je vždy plný očakávaní, že bude iba lepšie… heslo Oravamana… bude ako nebolo – úplne vystihovalo môj pobyt v krajine, ktorej boh nadelil viac ako ostatným. Odísť od ľudí, ktorých milujete a prestať robiť to, čo Vás napĺňa, si vyžaduje veľkú dávku sebazaprenia a vnútornej sily. Ale pekne po poriadku…

Vitaj!

Už ako som prvýkrát vstúpila na gruzínsku pôdu, vedela som, že to nebude jednoduché. Stále som si v hlave premietala svoj film, ako tu budem behať, bikovať a plávať… ako natrénujem na ďalšieho Ironmana, v lete dám Bátovce pod 5 hodím a na jeseň si zabehnem osobák na maratóne v Istanbule. Plány boli viac ako veľké, ale iba dovtedy, ako som prišla do mesta, kde som mala bývať. Kravy a záprahy so somármi všade na cestách a na diaľnici neveštili nič dobré. Povojnová krajina, kde je stále mínové pole ma stoplo behať slobodne po kopcoch.

Cestu si nájdeš alebo urobíš, hovorievala som si, keď som už nevedela kam. Našla som si parťáka na behanie – 50 ročný Talian Mário mi robil veľakrát spoločnosť. Naše behanie možno ani behaním nebolo. Keď sme šli behať na cestu, tak sme skákali šípky do járkov, lebo milí domáci si to s radosťou nasmerovali autom priamo na nás a ešte sa nám smiali. Ani som nepočítala, koľkokrát sme mohli byť bez nohy, ruky alebo mŕtvy. To, že trúbili ako divý, pozerali na mňa ako na zázrak, to mi nevadilo. Tu ženy totiž nebehajú. Niekedy sme chodili behať po cestičkách za mestom, ale tam nás zasa naháňali psi… svorky psov, vyziabnutých, prašivých, hladných, agresívnych a nevyspytateľných. Z domu som si priniesla kaser, ale moja radosť ma prešla, keď som nastriekala celý sprej vrčiacemu psovi do očí a ten nič, ani len brvou nemihol. Gruzínske psi sú prosto odolnejšie ako čokoľvek iné. Ísť behať sama bolo čoraz nebezpečnejšie. Tak sa moje behanie redukovalo na niekoho spoločnosť, prácu, svetlo a chuť riskovať.

Portfolio with an id of "macka_gruzinsko" is not defined.

Ale predsa som si splnila jeden sen. V septembri je v Gruzínsku jeden jediný maratón. No, ono to ani maratón nie je, hoci dĺžka zodpovedá maratónskej. Behá sa v nadmorskej výške 1800 a najvyšší bod je 2300m. Ten pretek som šla zo zúfalstva, lebo som veľmi chcela behať, ale nevedela som, do čoho idem. Bola to čistá katastrofa. Behalo sa po hovnách, potokoch, cintorínoch, vysokej tráve po pás, potom zas po hovnách.. trať bola označená po gruzínsky, 5krát som zablúdila a skoro som prešla na ruskú stranu. Občerstvovačky 4 a len čistá voda, z ktorej sme všetci dostali hnačku alebo vracali. Do cieľa som prišla zelená, odvodnená, vyčerpaná… Čas 4.15 mi na 42 kilometrovom tankodrome stačil na prvé miesto, spravila som im národný rekord a ako cenu som dostala jeden zlepený chlieb so syrom a pohár (štartovné bolo 65 euro!!!!!!). Všetci sme šli domov, Gruzínci hrdí, aký famózny maratón zorganizovali a my športovci spokojní s dobrým pocitom poctivého tréningu a preteku (ak sa to dá tak povedať).. Tak sa stalo, že prvý a asi aj poslednýkrát som vyhrala maratón, i keď som to nečakala.

Bike tu nehrozil. Gruzíncom nič nehovorí predpísaná rýchlosť (teda ak nejakú majú). V dedine a v meste bežne chodia 130 s mottom: Kto bude prvý. Z dvoch jazdných pruhoch sa spraví 16, len nech to fičí. Bicyklovanie by tu bola popravde povedané čistá samovražda. Videla som nejakých týpkov na diaľnici, ale ruku na srdce, ja by som nesadla na bike, kde autá chodia 200. Tak som oželela bike na pár mesiacov s tým, že vymyslím ešte niečo, aby som nestratila moju niť so športom.

Jéééé, Voda!

..povedala som si, keď som sa dozvedela, že v meste je bazén. S malou dušičkou som ho šla pozrieť. Dvom kamarátom sa skrivil kyslý úsmev na tvári, keď uvideli, v akom dezolátnom stave bol. Ako ho pred 50 rokmi postavili, tak aj zostal… len vodu menili raz za rok (možno). Steny plesnivé, omietka sa lúpala a smelo padala do vody. Tam deťúrence plávali s radosťou a nevadilo im ani to, že vtáky si robili svoju potrebu priamo do vody. Obrovský smiech sa rozliehal, ak vták niekoho z nich ,,trafil“. Mňa nezastavilo ani odhováranie európskych kolegov z ,,lepších krajín“, že plávanie v tomto bazéne je životu nebezpečné a pri najbližšej návšteve na rodnej hrude som si priniesla neopren a v hlave pár plaveckých tréningov od Miša Vargu. Do vody som sa dostala 3x do týždňa a to bol úspech.. Po mesiaci intenzívneho plávania bazén zatvorili z dôvodu rekonštrukcie a ani po roku na ňom ani prstom nepohli. V Gruzínsku to znamená, že chudák bazén dožil. Tak skončilo aj moje plávanie. Nezostalo mi už nič, vôbec nič a moja motivácia sa každým dňom strácala, lebo som nemohla robiť to, čo mi bolo srdcu najmilšie… športovať.

Možno si poviete, že 2 roky bez športu je nič. Ale z mojej skúsenosti Vám môžem povedať, že za toto obdobie človek ľahko klesne na štartovaciu čiaru nováčika – ste tam, kde ste začínali pred pár rokmi a človeka mrzí, že to, na čom tak úrputne pracoval je zrazu niekde mimo neho. Niekedy je ťažké nájsť znovu motiváciu a pracovať na sebe od začiatku znova. V 35rokoch už baletka nebudem, štrikovať a háčkovať neviem, tak mi nič iné nezostáva, iba obuť si tenisky a tempom korytnačky ukrajovať zimné kilometre a večer, keď ostatní už idú spať, ponoriť sa do bazéna a dať si na začiatok 400m rozplavbu… ako NIEKEDY…

Powered by themekiller.com anime4online.com animextoon.com apk4phone.com tengag.com moviekillers.com