DSC_0229

Ohliadnutie za Moraviamanom

14. ročník najstaršieho triatlonu na objemoch ironmana u nás si na tento rok pripravil napínavé divadlo. Ak ste sledovali náš Live Blog, mohli ste si o pretekoch spraviť akú-takú predstavu a dúfame, že sa nám aspoň sčasti podrailo sprostredkovať aj elektrizujúcu atmosféru otrokovického Štěrkáča. Je nám ale jasné, že silné emócie dobiehajúcich pretekárov, slzy dojatia, radosť z prekonaného osobáku, ale aj smútok z nenaplnených ambícií – nič z toho sa sprostredkovať nedá, to treba zažiť..

Moraviaman priniesol veľké množstvo príbehov. Možno aj to je jeden z dôvodov prečo sa ironmanské trate považujú za kráľovské. Atmosféru celého dňa držal pevne v rukách Jozef Pepíno Svoboda, ktorý celej organizátorskej práci dal úctivú čerešničku na torte. A hoci sa pred podujatím ozvývali pochybovačné hlasy ako zvládne tak veľký formát v sólo výkone, všetkým skeptikom ukázal, že presne toto je tá poloha, v ktorej jeho charizma môže vyniknúť. Neskutočná energia a obrovké srdce. To všetko Pepíno venoval Moraviamanu 2015.

Najemotívnejšie popretekové diskusie rozoberali zvýšený počet penált a diskvalifikáciu pretekárov, ktorí si svoj trest „neodsedeli“ počas daného cyklistického kola. Pre niektorých to bohužiaľ znamenalo, že z pretekov boli vylúčení až počas záverečného maratónu. Každý, kto sa kedy postavil na štart ironmana chápe emócie, ktoré takáto diskvalifikácia sprevádza. Nebudeme polemizovať nad tým, kto svoju penaltu dostal zaslúžene a nebudeme ani rozoberať ako veľmi by mal byť označený Penalty box, aby si ho neznalí pretekári všimli. Ukázať prstom je veľmi jednoduché a vinník sa najlepšie hľadá na opačnej strane.

Na hlavu rozhodcov sa zniesla vlna kritiky – od dotknutých pretekárov je pochopiteľná, od tých, ktorí na pretekoch ani neboli, nemiestna, nie však prekvapivá. Naša kultúra je už raz taká. Bolo by teda na mieste poukázť na fakt, že rozhodcovia nemali tváre krvilačných šeliem so syndrómom menejcennosti. Boli to ľudia, ktorí robili svoju prácu. Bolo ich vidno nielen na cyklistickej, ale aj na bežeckej trati (koľko rozhodcov ste počas kariéry stretli na kolobežke?). Pracovali ako tím, radili sa medzi sebou, boli ľudskí a nad niečím aj mávli rukou. Dokázali povzbudiť, usmiať sa a keď za nimi človek prišiel s dotazom, nemali problém baviť sa. Normálne. Bez emócií. Mimochodom, koľko z nás by dokázalo ísť s kožou na trh ako rozhodca? Koľko z nás by sa desilo toho, že nás preperú na sociálnych sieťach a prídeme o „kamarátov“? Práca rozhodcu nie je vďačná a hoci aj oni dokážu chybiť (však sme len ľudia) mali by sme im ako pretekári ukázať aspoň trochu rešpektu..

Neostaňme však len pri zemi, dajme si to všetko do širšej perspektívy. Začal sa júl a kalendár odškrtol už viacero nielen zahraničných, ale aj domácich bezhákových triatlonov. Slovo bezhákový však v poslednej dobe nadobudlo posmešný význam. Je trochu prekvapujúce, čo všetko niektorí triatlonisti považujú za jazdu „v rámci pravidiel“ a hrdia sa osobákmi, ktorých základ bol postavený na zadnom kolese iného pretekára. Áno, môžete argumentovať, že sú trate, na ktorých to jednoducho nejde. Organizátori precenili svoje možnosti a je náročné odjazdiť preteky v rámci pravidiel. Kedy sa však stalo, že sme prestali byť kritickí? Povedať po pretekoch, že na trati sa nejazdilo podľa pravidiel, pretože na to nebol priestor je predsa úplne iný príbeh. Je smutné, že triatlon padol na takéto morálne dno. A v tomto širšom kontexte považujeme prácu rozhodcov na Moraviamane za prínos..

Fotogaléria

Powered by themekiller.com anime4online.com animextoon.com apk4phone.com tengag.com moviekillers.com